22 rokov po...

Autor: Andrea Vörösová | 17.11.2011 o 11:48 | (upravené 17.11.2011 o 12:02) Karma článku: 5,16 | Prečítané:  773x

V týchto dňoch si pripomíname 22. výročie nežnej revolúcie. Výročie pádu socialistického režimu v bývalom Československu. Táto udalosť výrazným spôsobom zmenila spoločenské pomery a mnohým ľuďom aj kvalitu života. Človek si nielen pri tomto výročí zaspomína na „bývalé časy“, ktoré každého zastihli v inom vekovom, životnom období. Mňa a mojich rovesníkov v čase „prestupu z pionierov na zväzákov“. Tými sme sa už stať nestihli, pretože prišlo niečo, čo malo skutočný význam. Nežná revolúcia, ktorá priniesla slobodu a demokraciu. Pamätám si na eufóriu, ktorú sme prežívali aj my, vtedajší študenti.

V pamäti ľudí ostali aj po vyše dvoch desaťročiach živé spomienky. Niektorým systém s jeho kvázi istotami vyhovoval, ďalší z neho ťažili, čo sa dalo, využívali ho pre svoj kariérny rast, a nebyť revolúcie v 89, dodnes by niektorí sedeli na okresnom, krajskom, či ústrednom výbore komunistickej strany. Vypočula som si viacero zážitkov ľudí z čias, keď vládol komunizmus. Väčšinou sú nepríjemné. Ľudí postihovali za vyslovenie svojho názoru, za svoju vieru, presvedčenie. Za to, čo patrí k základným ľudským právam a slobodám. Mnohým schopným a slušným ľuďom podrážali kolená, psychicky ich „lámali“, pripravili o prácu, prípadne ich potomkom prekazili možnosť študovať na vysokej škole. Viacerí si spomínajú na to, ako ich príslušníci vtedajšej štátnej bezpečnosti „navštevovali“ v ich vlastných bytoch, alebo ich odviezli na neznáme miesta a ťahali z nich rôzne „dôverné informácie“. Vraj aj stromy v lese na Kurinci pri Rimavskej Sobote by mali o čom rozprávať...

Jeden pán si z obdobia totality spomína aj na takýto zážitok: Raz viezol autom ako šofér členov komunistickej strany, ktorí mali na starosti vyzbierať od ľudí na dedinách slepačie vajcia. Tie museli ľudia odovzdávať do družstiev, teda štátu. Vtedy sa to vraj tak robilo. Cestou naspäť v aute sa jeden z komunistov rozčuľoval, že jeden občan nechcel odovzdať vajcia do družstva, že čo si to dovoľuje. A ten známy, šofér, tie reči už zrejme nevydržal a nahlas povedal: „Ja by som tie vajcia hodil niekomu do tváre“... V aute nastalo hrozivé ticho a počas jazdy, išli ešte asi 40 kilometrov, už nikto neprehovoril ani slovo... Tú scénku by bolo nafilmovať...

Som rada, že v období socializmu som bola len žiačkou a spomienky na toto obdobie mám, našťastie, len zo školských čias. Je však pravdou, že znaky „socialistického prístupu k životu“ sa prejavili už aj tam. „Nech žije KSČ...Nech žije V. I. Lenin“...aj to boli heslá, ktoré sme museli vykrikovať, keď sme počas prvomájového sprievodu prechádzali popred tribúnu v meste. Nám žiakom to aj bolo trochu komické, no tým ľuďom, ktorí stáli na tribúne, sa to evidentne páčilo. Pekné snáď boli len tie kvetinové mávatká, ktoré sme počas sprievodu držali v rukách a odušu s nimi mávali.

Pamätám sa, že na vyučovacej hodine sme museli vyplniť akýsi dotazník, ktorým zisťovali, neviem presne kto, zrejme Komunistická strana Slovenska, či sme veriaci, či chodíme do kostola. Už ako žiaci sme mnohí intuitívne vycítili, že úmysel dotazníka nie je práve pozitívny. Niektorí učitelia sa zvykli pýtať, koho rodičia sú členmi KSS. Žiaci, ktorých rodičia boli v strane, zdvihli ruky, súdružka učiteľka ich spočítala a prešli sme na učebnú látku... Logiku v tom hľadať zrejme netreba. V čase konania prvých svätých prijímaní a birmoviek chodili niektoré učiteľky pozerať, kto chodí do kostola a zúčastňuje sa týchto cirkevných udalostí. Jednu moju spolužiačku učiteľka zrejme pri takejto príležitosti „vymákla“. Pamätám sa, ako sa jej na jednej z triednických hodín pýtala, či ona a jej rodina chodia do kostola. Spolužiačka povedala pravdu, teda že áno, veď prečo by mala klamať. Všetci v triede sme však postrehli, že učiteľka začala byť na ňu nepríjemná, napriek tomu, že viera, vierovyznanie nie je niečím negatívnym a nebezpečným a v kostole sa nedejú žiadne zlé veci. Iba ak by žiačik školy počas nedeľňajšej bohoslužby v kostole rozmýšľal napríklad nad tým, ako porušiť sľub vernosti socialistickej vlasti, ktorý sme slávnostne skladali, a ako a kedy to celé zrealizovať. Či na hodine dejepisu, alebo radšej matematiky... Je známe, že aj učitelia v tej dobe dostávali určité nariadenia, príkazy „zhora“ a ich plnenie bolo možno jednou z ich pracovných náplní. Napríklad spomínané dotazníky, asi ich naozaj museli dávať žiakom vypĺňať. Mnohí z pedagógov si určite uvedomovali, že takéto zisťovania nie sú asi celkom normálne, a robili to len tak, naoko. No z niektorých pedagógov bolo tú ich angažovanosť doslova cítiť. A to je to, čo človeka zaráža dodnes...

Hovorí sa, že totalitný režim vytiahol z ľudí na povrch aj viaceré zlé vlastnosti, nútil ich donášať na druhých, klamať, sliediť... Prešlo však vyše dvadsať rokov, atmosféra v spoločnosti sa uvoľnila, vyčistila od totalitného dusna. Zdalo by sa, že všetky negatíva, ktoré tá doba so sebou niesla a ktorými poznačila medziľudské a pracovné vzťahy, sú už preč. Nuž, bolo by možné tomu uveriť, keby... Keby človek v rámci svojich pracovných povinností neprichádzal do kontaktu s rôznymi typmi ľudí a keby sa nepresvedčil o tom, že spomínané negatívne charakteristiky sú niektorým ľuďom vlastné aj dnes. Robiť zákernosti a intrigy majú totiž niektorí ľudia doslova v krvi. Správajú sa takýmto spôsobom, aj keď im v dnešnej dobe už za to nik neplatí. A takéto metódy nie sú cudzie ani niektorým mladým ľuďom, ktorí obdobím socializmu poznačení byť nemôžu. Prečo sa tak správajú? Odpoveď zrejme nie je až taká zložitá. Také vlastnosti ako zlomyseľnosť, intrigovanie a zákernosť totiž nesúvisia s politickým režimom, ale s charakterom človeka.

V dávnych dobách zvykli ľudí ukameňovať, v stredoveku upaľovať, počas fašizmu hádzať do plynových komôr, za socializmu psychicky ničiť a fyzicky likvidovať. A ako je to dnes, po vyše dvoch desaťročiach od pádu totalitného režimu? Zneužívanie moci, politickej alebo mediálnej, pokračuje naďalej. Prípady, zaváňajúce praktikami bývalej štb, sa v našej spoločnosti stále dejú a metódy, typické pre obdobie totality, medzi ľuďmi dodnes pretrvávajú. Ktovie, či niekedy vymiznú...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?