O koliesko viac

Autor: Andrea Vörösová | 26.2.2012 o 11:16 | (upravené 10.3.2012 o 18:45) Karma článku: 1,62 | Prečítané:  244x

Bol piatok večer. Viktor Manuel a Tamara sa opäť nudili. Zrazu Tamaru napadlo, že by si mohli niekam vyjsť. Viktor Manuel súhlasil. Tamara začala rozmýšľať, čo si oblečie. Nakoniec sa rozhodla pre béžové body, nohavice z krokodíla a briliantový náhrdelník. „Viktor Manuel, aká som?“, koketne naňho mrkla. „Si dobrá, Tamara, ako vždy“, odvetil Viktor Manuel a len tak pre seba potichu dodal: „Dobrá krava“. Tamara sa ešte chvíľu obzerala v zrkadle. „Joj, táto zlatá pusinka“, trepla. Zo zrkadla začali pučať prvé narcisy.

 ententiki.com

Vonku bolo príjemne. Na oblohe sa trblietali hviezdy a v peňaženke Viktora Manuela doláre a eurá. „Poďme do baru“, navrhol Viktor Manuel. Tamara súhlasila. Viktor Manuel si objednal koňak, Tamara vodku. Ako tam tak sedeli a nudili sa, Tamara si začala obzerať svoje čerstvo nalakované nechty. Použila novinku- perleťový lak s najvyššou koncentráciou perleťových zrniek na jeden gram tuku. Bol dosť lacný, stál iba 2 000 eur. Tamara si však myslí, že jej z krásy neubudne, ak si raz za čas kúpi niečo lacnejšie. Viktor Manuel využil chvíľu, keď si ho Tamara nevšímala, vytiahol mobil a začal vyťukávať sms- ku Kristíne. Tamara to však postrehla a Viktorovi Manuelovi urobila poriadnu scénu.

V tom čase si práve dával svojich pravidelných dvadsať kolečiek okolo námestia Otec Juan de la Cruis. Práve bežal okolo baru, keď začul nejaký krik. Vošiel dnu. Zbadal svoje ovečky. „Viktor Manuel, čo sa stalo?“, opýtal sa. „Len to povedz, len to povedz,“ hysterizovala Tamara. “Povedz Otcovi Juanovi de la Cruis, ako ma podvádzaš s tou insitnou Kristínou“. Otec Juan de la Cruis pozrel na Viktora Manuela. „ Je to pravda?“ opýtal sa ho. Viktor Manuel očervenel. „Uvedomuješ si, že si zosobášený s Tamarou a že si jej sľúbil doživotnú vernosť?“, moralizoval Otec Juan de la Cruis. Viktor Manuel povedal, že si to uvedomuje a len tak pre seba potichu dodal: „Sľuby sa sľubujú, blázni sa radujú“.

Otec Juan de la Cruis pokračoval vo svojom športovaní. Ako tak bežal okolo vychytenej miestnej krčmy „Sedem trpaslíkov“, začul, ako niekto na neho volá: „Otec Juan de la Cruis, poďte si s nami vypiť“. Boli to jeho padlé ovečky. „Do kostola by ste mali chodiť, a nie tu takto chľastať“, Otec Juan im na to. „Toto je predsa náš kostol“, zvolal jeden z alkáčov a ukázal na fľašku vodky a piva. „Aj vaša nádej zvaná stvrdnutá pečeň, všakže?“, Otec Juan si neodpustil ironickú poznámku. „To je ale pako“, zašomral jeden z tých už stvrdnutejších.

Do mesta si vyšla aj Kristína s Alonzom de Infantilom. Zamierili do kaviarne. Usadili sa. „Kris, čo si dáš?“, v Alonzovom spýtavom pohľade splývali tri gaštanové kone. „Ja by som si dala mandarinkovo- ananásový sľahačkový pohár, ale obávam sa, že priberiem.“ „Ale Kris“, chlácholil ju Alonzo. „Aáá, čo keby sme“, v Alonzovom zasnenom pohľade sa preťali dve uhlopriečky a zapichli sa do zmrzlinového pohára na susednom stole. „Išli pozerať hokej“... dodal len tak pre seba potichu Alonzo. Kristína spozornela. „Alonzo, čo si chcel povedať?“ „Aaale nič“, Alonzo sa spamätal a s ospravedlňujúcim výrazom v tvári dodal: „Veď vieš, akí sme my chlapi. Stále myslíme len na to. Taký je už život, Kris“, smutne povzdychol Alonzo a spomenul si na nápis na jednom obchode: „Urob si sám“. Kristína podotkla, aby sa nabudúce už ovládal a vložila si do úst kúsok ananásu. Alonzom len tak cuklo.

V neďalekom nočnom bare sa pre zmenu dobre zabávala Lorenza s Andresom. Ako sa tak zvíjali na parkete v rytme „San Tropé“, Andres v eufórii vykríkol: „Táto music je úžasná.“ Započula to kamarátka Lusiany (Andresovej manželky), ktorá tam práve vošla a už aj posielala Lusiane sms-ku o tom, ako Andres zase vyvádza. Keď Lusiana prijala sms-ku, poriadne zahrešila. Potom si sekla rohypnol a zaspala. (Andres však nie je zlý človek. On by aj chcel byť Lusiane verný, ibaže, občas to naňho príde. A vtedy je bezmocný).

Čas pokročil. Bola už hlboká noc, keď sa Viktor Manuel s Tamarou vracali domov. Náhoda je blbec a tak sa na námestí stretli s Kristínou a Alonzom. Tamara začala nenávistne gániť na Kristínu, až sa jej z očí začalo blýskať. Okolo práve prechádzali dvaja policajti. „Aha, fotia sa“, zvolal jeden. „Poďme sa aj my“, navrhol ten druhý.

Otec Juan de la Cruis práve dokončieval svoje posledné piatkové kolečko, keď zbadal na námestí nejakých ľudí a pri nich usmievajúcich sa policajtov. Napadlo mu, že by s nimi prehodil pár slov o blížiacich sa voľbách. Keď však podišiel bližšie a zbadal ich pohľady, ihneď pochopil, „koľká bije“. „Aký je problém?“, snažil sa veci riešiť. Nik mu však neodpovedal. Tamara útočila na Kristínu a Alonzo na Viktora Manuela. „Ale no“, hamoval ich Otec Juan. Nik si ho však nevšímal. To už Otca Juana poriadne napálilo. A to sa nemalo stať. Otec Juan totiž vždy, keď sa rozčúli, začne hovoriť neznámymi jazykmi. „Don Juan, vlastne Otec Juan, čo vám je?“, mierne pripitej Kristíne sa plietol jazyk a v očiach sa jej zaleskli kvapky cukru. Otec Juan však len mlel a mlel. „Vždy som mala taký pocit, že Otec Juan má o koliesko viac“, sarkasticky podotkla Tamara. Po polhodine Otec Juan prestal a opäť precitol do reality. Nechápal, prečo naňho všetci tak vyjavene civia. „Tak ja už pôjdem“, napochytro sa rozlúčil, pretože mu práve došlo, že mal asi ďalšiu epizódu svojej poruchy. Už sa mu to raz prihodilo počas kázne, keď sa v zápale istej myšlienky trochu viac rozohnil. Od hanby sa vtedy skoro prepadol, našťastie bol pod ním betón. Otec Juan dúfa, že sa z toho dostane. Domov prišiel smutný. Jeho matka, Anna Choakina de Ucholak, mala práve rozrobenú čiernu mágiu. Otec Juan sa jej posťažoval, čo sa mu prihodilo. „Vidíš, vidíš, synak“, splietala, „to je trest boží za to, že si sa vtedy spustil s tou instantnou Lusianou. „Joj, ako nenávidím tú ženu. Preklínam ju“, zvolala Anna Choakina de Ucholak a surovo si odpľula. „Ale mama, ovládaj sa, veď ľudí máme milovať a nie ich nenávidieť“, Otec Juan jej na to. „Aáá, čo to máš vlastne porozkladané na stole?“, opýtal sa. Anna Choakina znervóznela. „To je predsa, ehm, domino, synku, hrával si ho so mnou, keď si bol malý, nepamätáš?“ Otec Juan sa nepamätal. Bol však taký vyčerpaný z tej trápnej udalosti, ktorá sa mu prihodila, že sa už radšej pobral spať. Dobre spravil. Ráno vyskočil oddýchnutý z postele, zapol rádio a spolu s Robom Opatovským si zaspieval: „ Tak už znova dýcham a znova žijem, plný novej sily, plný energie, jééé, jééé, jééé...

Koniec 1698. časti...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?