Očistec

Autor: Andrea Vörösová | 20.11.2012 o 18:47 | (upravené 22.11.2012 o 10:24) Karma článku: 10,80 | Prečítané:  406x

„Ešte musím dokončiť túto omietku, vieš, odpykávam si takto trest“, rozrozprával sa Stano. „Trest? A čo si spravil?“, opýtala som sa. „Bolo to už pred takmer rokom, ale pamätám si na to, akoby to bolo dnes. Vyšiel som práve z krčmy, tej, čo je neďaleko činžiaku, kde bývam. Bol už večer, zastavil som sa tam po práci na dve- tri pivá. Auto som odparkoval na parkovisku pri krčme. Keď som vyšiel z krčmy, rozmýšľal som, či idem pešo, alebo preparkujem auto domov ku vchodu. A reku, preparkujem ho. Odomkol som auto, sadol som si dnu, a zrazu sa tam vynorili policajti a dali mi fúkať. Jasné, že som nafúkal. Zobrali ma na políciu a šupli ma za také kovové mreže, do klietky. Na dvadsať hodín.

„Na dvadsať hodín? A čo si tam celú tú dobu robil?“, zvedavosť mi nedala neopýtať sa. „No najprv ma to riadne naštvalo, že ma tam šupli. Nestačí, že som prišiel o vodičák, ale ešte aj toto. Snažil som sa tých policajtov prehovoriť, aby ma pustili domov, že to celé ľutujem. No nedalo sa. Po hodine som rezignoval. Sedel som tam v tej klietke a rozmýšľal. Ako to vysvetlím manželke, keď prídem domov? Čo vymyslím, čo poviem synovi? Medzitým policajti čakali, kým vytriezvem, aby sa so mnou dalo akože normálne rozprávať. Bol som už aj unavený, bola noc, tak som sa policajta opýtal, či by ma nedali do miestnosti s nejakou posteľou, aby som sa mohol vyspať“. „Takto na rovinu?“, opýtala som sa. „Hej, to som celý ja. Nedovolili mi to, že vraj, čo keď sa pozvraciam alebo obesím. Že tam nemajú kameru, tak musím byť tu v klietke na očiach. Takže som tam celý ten čas presedel. Cítil som sa ako opica, a asi som vtedy tak aj vyzeral. No to ešte nebolo nič. V piatok od rána začali chodiť na políciu ľudia a ako prechádzali okolo mreží, každý ma videl. Aj nejakí známi. Hanbil som sa ako pes. Hlavou mi vtedy preblesklo všeličo. Našťastie, sudca rozhodol o mojom prípade ešte v piatok poobede, inak by som tam bol sedel až do pondelka. A to už fakt neviem, ako by som to vysvetlil malému synovi. Z rodiny tam ku mne nikoho nepustili. Manželka mi síce chcela doniesť bagety, no ku mne ju nepustili. Možno to tak bolo aj dobre, veď vidieť za mrežami opicu jej určite nechýbalo. Bol som „hore“ nepretržite dvadsať hodín, to je akoby dva a pol pracovných dôb, mal som dosť času na premýšľanie.

„A ako si sa cítil, keď ťa pustili?“, opýtala som sa. „No, zvláštne. Aj keď som sa cítil ako opica a hanbil sa ako pes, ten pobyt v „očistci" neľutujem. Možno ma zachránil pred peklom... Veď koľkí také šťastie nemali a išli rovno tam...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?