O Šárikinom stratenom domove a šľachetnom srdci Marty

Autor: Andrea Vörösová | 30.12.2012 o 15:20 | (upravené 30.12.2012 o 15:48) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  130x

Príbeh zo života... „Nechaj to tak, vykašli sa na to. S tým sa už aj tak nedá nič robiť. Neriešila si už dosť svojich problémov v živote, treba ti ešte takéto stresy na starobu, bojovať s úradmi, vybavovať papierovačky, a ešte aj počúvať osočovanie a znášať útoky“, hovorili Marte kamarátky, s ktorými sa pozná od detstva. Ich dlhoročná spoločná kamarátka Šárika mala mozgovú príhodu. Keď po pár dňoch precitla v nemocnici, nepamätala sa na nič, čo sa jej stalo. Uvedomovala si len, že je zoslabnutá a chorá. Dlhé roky bývala v činžiaku, sama. Chodievala k nej opatrovateľka, pomáhala jej s varením a s upratovaním. Jej jedinou rodinou je sestra so synovcom, ktorí bývajú v Čechách.

Keď sa Šárika dala ako tak "dokopy“, presunuli ju na doliečovacie oddelenie. Odtiaľ sa tešila domov. No tam sa už nedostala. Lekárka vzhľadom na Šárikin zdravotný stav skonštatovala, že už nie je schopná sama sa o seba starať. Z doliečovacieho oddelenia preto Šáriku odviezli sanitkou rovno do súkromného domova dôchodcov. Nie však v meste, kde bývala, ale o niekoľko kilometrov ďalej. Štátny domov dôchodcov v meste, kde bývala, nemal totiž vtedy voľné miesto. Podľa vyjadrenia jej synovca....

Šárika si myslela, že ju vezú domov, do činžiaku. Keď ju vyložili na úplne cudzom mieste v domove, nevedela, kde sa ocitla a prečo. V nemocnici jej totiž akosi zabudli povedať, kde ju vezú...

Šárika svoj byt už dávnejšie prepísala na sestru, byt po jej smrti pripadne jej, respektíve jej synovi, teda Šárikinmu synovcovi. Kým bola Šárika v nemocnici a potom v domove, synovec platil za byt nájomné. Po istom čase sa však rozhodol byt predať. Údajne už nemal peniaze na nájomné, ani na to tzv. udržiavacie. Šárika s predajom bytu nesúhlasila. Aj keď v ňom už sama bývať nemôže, má tam svoje veci a svoje „ja“.

A čo napokon spravil synovec? Po tom, ako mu zámer predať Šárikin byt nevyšiel, ju prestal kontaktovať. Do Domova ani nikde inde jej už nezatelefonoval.

Cudzie prostredie, cudzí ľudia, to všetko na Šáriku začalo postupne doliehať. Stala sa apatickou, sedela v kresle a smutne pozerala do diaľky, akoby sa snažila na niečo si spomenúť... Jedinou vspruhou bola pre ňu jej kamarátka Marta, ktorá aj napriek siedmym „krížikom na chrbte“ a zdravotným ťažkostiam každý týždeň sadla na autobus a prišla ju pozrieť. Aj s taškou plnou jedla a domácich koláčov. Keď Marta Šárike nabrala, jedlo pchala do seba tak, akoby týždeň nejedla či dokonca hladovala. „Ako sa máš Šárika, ako sa cítiš?“, prihovárala sa jej Marta. „Je mi smutno. Prečo nie som doma?“, zakaždým sa jej Šárika posťažovala a zároveň sa pýtala. Marta sa jej to snažila vysvetliť. „Vieš, mala si mozgovú príhodu, nemohla si už byť sama v byte. Tvoj synovec Janko vybavil, aby ťa z nemocnice previezli rovno sem do tohto domova“. „A prečo nie som v Domove doma v meste?“, znova sa opýtala. „Lebo tam vtedy nebolo voľné miesto, vieš.“ „A prečo nepríde aj Jolanka a Ruženka?“, vždy tie isté naliehavé otázky. „No vieš, Ruženka je na vozíku, prísť sem nevie, a Jolanka je tiež chorá, tá tiež nevládze ísť autobusom.“

Marta, Jolanka, Ruženka, jediná Šárikina „rodina“ na Slovensku. Predtým sa každý druhý deň navštevovali, stretávali. Zrazu je všetko inak...

Ale nebuď smutná Šárika, skúsim pozisťovať, či by v Domove v meste nebolo nejaké voľné miesto“, povedala jej Marta. A aj tak spravila. Vtedy však ešte netušila, do čoho ide. Neochota, podozrievanie, útoky. Obehala všetky sociálne úrady, všade sa stretla s pasívnym, ľahostajným prístupom. Ani slovko naviac, nič. Nebolo to ľahké, kamarátky a známi jej na rovinu povedali, že oni by to neriešili, nebojovali by. Chápu, že Šárike v tom Domove dobre nie je, no asi sa s tým už zrejme nedá nič robiť. A nakoniec, nech jej to vybavuje jej synovec z Čiech.

Marta sa zastavila v domove dôchodcov v meste, aby zistila, či tam náhodou nejaké voľné miesto nemajú. Mala šťastie. Riaditeľka ju srdečne privítala a povedala jej, že aktuálne majú v domove dve voľné miesta, takže Šáriku môžu prijať. Marta sa potešila. „To je výborné, bude jej tu lepšie, predsa len, bude v rodnom meste, v prostredí, ktoré pozná. A s kamarátkami ju sem budeme môcť chodiť častejšie navštevovať. Viete, ja tam za ňou chodím každý týždeň, ona tam v tom cudzom prostredí úplne upadla. Vždy jej donesiem niečo „pod zub“, a ona to vždy všetko zje s takou chuťou, akoby tam, poviem vám tak ako je, „hladovala“. Tu aspoň budeme môcť vyjsť do mesta, poprechádzať sa, môže ísť pozrieť byt, kde bývala.“, porozprávala Marta riaditeľke Domova.

Dve riaditeľky dvoch Domovov, dva rozdielne prístupy, jeden nepríjemný, arogantný, druhý ústretový, prívetivý...

Marta išla na druhý deň na autobus, aby Šárike čo najkôr oznámila dobrú správu, že v Domove v meste sú teraz dve voľné miesta. A že sa pokúsi vybaviť všetky papiere, aby tam Šáriku prijali. Šárikin jemný úsmev na tvári naznačil, že ju to potešilo. Podpísala splnomocnenie, aby za ňu Marta mohla povybavovať všetky potrebné veci na úradoch.

Zdalo sa, že je všetko na dobrej ceste, keby. Keby vedenie Domova, kde Šárika v tom čase bola, nezačalo robiť problémy. „A to si ako predstavujete, že ju odtiaľto len tak zoberiete? Keď sem pani Šárika prišla, bola v zúboženom stave, my sme ju tu vypiplali, u nás je jej dobre. A navyše, tu je už natrvalo“, povedala jej riaditeľka nahnevane. „Ako natrvalo?“, zadívala sa na ňu Marta, vycibrená sedemdesiatročnými životnými skúsenosťami, ktoré sa len tak ľahko oklamať nedajú. „Vy chcete z toho vyťažiť, však, máte zálusk na Šárikin byt“, na Martinu hlavu sa ďalej zosypala spŕška obvinení. Bolo jej veru všelijako. A potom nasledovalo ešte množstvo ďalších útokov, obvinení a kladení prekážok. „My vám zmluvu uzatvorenú s pani Šárikou nedáme, ani ostatné papiere, pani Šárika jednoducho ostane tu“, nekompromisne povedala Marte riaditeľka. „Ale prečo by musela ostať tu, keď v Domove v meste, kde bývala, je teraz voľné miesto. A môžu ju tam chodiť navštevovať aj ďalšie kamarátky, zobrať ju von na prechádzku, porozprávať sa. Tu nemá nikoho blízkeho, nie sú tu ani žiadne záujmové aktivity, nič. Určite jej bude lepšie, keď ju budeme navštevovať a stretávať sa každý deň“, nedala sa Marta.

Viete, správali sa tam ku mne ako k nejakého vyvrheľovi. Útočili na mňa, že vraj chcem Šárikin byt aj ďalší majetok, bolo to hrozné“, so slzami na krajíčku mi porozprávala pani Marta svoje skúsenosti. Ten prístup, komunikácia, to správanie. A práve v takomto zariadení, kde by ste čakali trochu iný prístup. Strašné. Riaditeľka mi povedala, že vraj Šárika nechce od nich odísť, že sa jej ona osobne pýtala. No viete, ona je tam už taká apatická, a aj sa bojí niečo povedať, aby sa na ňu nenahnevali. Pritom sa mi stále sťažovala, že chce ísť do mesta, k svojim kamarátkam“, povedala Marta. „Nemala som takmer žiadnu podporu. No keď dcéra videla, ako sa trápim a bojujem, a že to s tou pomocou Šárike myslím naozaj vážne, nedalo jej to a pomáhala mi“, pokračovala Marta a po chvíli sa ma opýtala: „Keď pôjdem presťahovať Šáriku, nemohli by ste tam ísť so mnou? Idem tam síce aj s dcérou, ale už aj ona je z toho taká vynervovaná, aj k nej sa tam správali veľmi nepríjemne. Bojím sa, že tam zase na mňa vyskočia a budú ma obviňovať“.

Najprv sme išli do kancelárie riaditeľky vybaviť papiere. Neochotu a grimasy bolo cítiť a vidieť „na sto míľ“. „Prosím Vás, a na základe čoho je vlastne stanovený mesačný poplatok za pobyt tu u vás v Domove? Šárika má dôchodok 315 eur a mesačný poplatok je 315 eur, teda celý dôchodok“, opýtala sa Martina dcéra.„My vám nevieme poskytnúť cenník, poplatok závisí od rôznych faktorov, zdravotného stavu a podobne. Niekto platí 315 eur, niekto 420 atď.“, dostala odpoveď. (Zdá sa, že systém je nastavený tak, že kto má aký dôchodok, takú má aj výšku poplatku v Domove... :))

A čo „dostala“ Šárika pri rozlúčke v Domove, z ktorého sa odsťahovala? Keď jej Marta pobalila všetky veci, prišla do izby riaditeľka, zohla sa k Šárike a povedala jej: „Teta, keď už idete, tak sa nedá nič robiť, ale pamätajte si, tam vám nebude lepšie, bude vám tam určite horšie, uvidíte, že budete ľutovať, že ste tam išli“, neodpustila si pár „teplých slov“ na rozlúčku so starou osemdesiatročnou chorľavou starenkou. Ako sa cítila utiahnutá 80- ročná pani po prekonanej mozgovej príhode, bez rodiny, mimo rodného mesta, ktorá potrebuje všetko iné, len nie zastrašovanie a zneisťovanie, ich zrejme nezaujímalo. Veď ide o biznis, o boj o klienta a s tým súvisiace financie, a to je silný motív. A vždy aj bol. Aj v takejto oblasti. Chúďa starenka, pozrela som na pani Šáriku, túto horkú pilulku už snáď nejako prehltne, po tom všetkom, čo už prežila.

Po ťažkm boji s vedením zariadenia sa tak pani Marte podarilo vybojovať presťahovanie Šáriky do Domova v rodnom meste. Stálo ju to veľa nervov, ponižovania zo strany vedenia súkromného Domova, aj niekoľko bezsenných nocí. Šárika sa cíti dobre, skoro ako doma, každý deň za ňou prídu jej kamarátky. A navyše, platí tam o 30 eur menší poplatok ako v predchádzajúcom súkromnom Domove, takže jej zostáva aj na vreckové. Smutné posedávanie v kresle vymenila za časté stretnutia s kamarátkami, párkrát sa už bola pozrieť aj vo svojom byte, poprechádzala sa po meste dobre známymi uličkami, nadýchala sa svojho domova.... a opäť je tou Šárikou, akou bola aj predtým...

Je dobré, že na svete ešte žijú takí ľudia ako je pani Marta... v ktorých srdciach je ešte niečo viac ako dobro... šľachetnosť...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?