Niekedy sa zdá, že ponad činžiaky prelietavajú tak „proklate nízko“, že aj prebúdzajúce sa dážďovky rozmýšľajú, či majú vôbec vyjsť von. Z toho obrovského hluku mávam nepríjemný pocit. Asi to bude podvedomie, hovorím si. Stará mama a starý otec veľakrát rozprávali o tom, ako sa pred leteckými náletmi počas vojny utekali skryť do pivníc a bunkrov. Pri počúvaní ich spomienok na vojny som si však zakaždým uvedomila aj jeden príjemný pocit. To, že patrím do generácie, ktorá vojnové hrôzy nezažila na vlastnej koži. Aj preto som rada, že som sa narodila do tejto doby. A verila som, že takto to bude trvať dlho a že my budeme „tá šťastná generácia“.
S problémom násilného zla sa však musíme aktuálne znova boriť. Diabol opäť rozohral vysokú hru a zamiešal karty tak, aby nebolo ľahké odlíšiť biele od čierneho. A pozemský šach má už dávno „v malíčku“. Napriek tomu, že sme to ako ľudstvo dotiahli už pomerne ďaleko, dokážeme prekročiť hranice Zeme a niektorí si už vraj plánujú aj zmenu adresy smerom na Mars, opäť zažívame ten bytostný pozemský strach, aký prežívali naši predkovia v praveku. Ide to mimo akéhokoľvek pokroku a ničí to pohodu, veď áno, zákony diabla majú iné pravidlá a ciele... Obavy z celosvetového terorizmu sú namieste a už ani jedna krajina nemôže povedať, že jej sa to netýka. Zdá sa, že je to "v ťahu". Už ani naša generácia nie je mierovou. Myslím, že toto už „nedá“ ani sušená torta, pálený cukor a dobošové koláče ... A už vôbec nie lacnejšie rožky či príchod gorily III. na scénu pred voľbami...
No aby toho nebolo málo, mrazivé obavy vyvoláva ešte niečo ďalšie, zdanlivo či úplne nesúvisiace... Ako je známe z médií, prednedávnom žena počas víkendu nahlásila na políciu, že sa jej manžel vyhráža zabitím. Službukonajúci policajt jej povedal, že ho predvolá v pondelok, po víkende. Prišiel pondelok a policajt pripravoval predvolanie manželovi.. Medzitým už žena nežije... Pred pár dňami médiá priniesli informácie o ďalšom tragickom prípade. Domáce násilie, teror. Je tu už dlhé roky, vie sa o ňom, diskutuje sa o ňom. A už aj z najvyššieho miesta generálnej prokuratúry nedávno odznelo, že štát v riešení tejto problematiky zlyháva.
Nechcem porovnávať domáce násilie, domáci teror muža voči žene s terorizmom ako takým. Veď na rozdiel od ženy, ktorú ohrozuje agresor a ona to dá vopred vedieť kompetentnému orgánu, terorista nikoho vopred o plánovanom skutku neinformuje, miera zákernosti je tu vyššia. Preto sa to porovnávať nedá...
Jednotlivé krajiny spracúvajú stratégie boja proti terorizmu. Uvedomujú si pritom, že je potrebné byť nie o jeden, ale o niekoľko krokov popredu. Ja len, či je možné vedieť riešiť zložitejšie prípady, kde je potrebné byť o niekoľko krokov popredu, keď nedokážeme riešiť jednoduchšie, kde stačí byť popredu o krok jeden, a my pritom urobíme dva dozadu... Mráz po chrbte vyvoláva otázka ochrany občanov pred terorizmom, keď sa u nás na riešenie teroru, aj keď „len domáceho", stále uplatňujú „povíkendové techniky“ riešenia...