Ako tak raz bezmocne kráčal po ulici, stretol svojho dávneho kamaráta Petra. „Čo je to s tebou starec, vyzeráš akýsi nesvoj“, Peter sa mu prihovoril. Karol mu porozprával, ako sa má, no najmä, čo ho trápi a ako mu jeho mierna povaha strpčuje život. Peter mu pri pive poradil: „Pozri starý, rob to ako ja. Vieš že ani ja som nebol nikdy obzvlášť dominantný a priebojný, ale ako vidíš a počuješ, darí sa mi. (Peter bol úspešným podnikateľom, no s pochybnou povesťou). A vieš prečo? Pretože každé ráno predtým, ako sa vychystám do práce, si nasadím masku takého človeka, akým chcem byť. A večer, keď z práce prídem, si masku jednoducho zložím, a som znova sám sebou. Môžeš mi veriť starec, mám to overené.“ Karol sa zamyslel. Po chvíli uznal, že to môže byť celkom dobrá stratégia a rozhodol sa ju vyskúšať. S Petrom si ešte vypili pár pív a rozlúčili sa. Na druhý deň ráno sa Karol naraňajkoval, nasadil si masku rázneho a mierne chladnokrvného chlapíka a vychystal sa do práce. Po čase si všimol, že to na ľudí naozaj zabralo. Zapáčilo sa mu to a tak svoju masku ešte postupne doplnil o ďalšie „potrebné vlastnosti“- vypočítavosť a lišiactvo. A znova mu to prinieslo medzi ľuďmi úspech. Každý večer si doma masku jednoducho zložil. Takto to išlo niekoľko rokov.
Jedného dňa prišiel, tak ako po iné dni, z práce domov a automaticky vošiel do kúpelne, aby si odložil masku. Ako sa dotkol tváre a urobil pohyb rukou, že si ju dá dole, zbadal, že na rukách má krv. Zľakol sa. Nevedel, čo sa deje. Pozrel sa do zrkadla a... zbadal, že si škriabe po vlastnej tvári...