Vyhodený z parlamentu...

Autor: Andrea Vörösová | 6.12.2019 o 10:35 | Karma článku: 3,17 | Prečítané:  1236x

Po celom Slovensku boli prednedávnom vylepené billboardy Milana Mazureka s nápisom: Vyhodený z parlamentu pre názor. Dá sa tomu rozumieť... pocit krivdy, hrdinstva.

Keď som ten billboard prvýkrát zbadala, pomyslela som si: Hm, koľko je takých ľudí, ktorí boli pre názor vyhodení, síce nie z parlamentu, no napríklad z práce, či z nejakej inej aktivity. A to v čase už po páde komunizmu. Keby každý, kto bol pre názor vyhodený, šikanovaný, osočovaný, dal o tom vedieť na billboarde, Slovensko by bolo oblepené krížom- krážom. Akurát, že billboardy sú dosť drahé a tak sa ostatní musia cez takéto veci nejako preniesť aj bez nich a ísť ďalej...

Povedať názor môže každý, to je prejav demokracie. No zároveň stojí za zamyslenie, či je vhodné povedať ho verejne naozaj na všetko? Aj bez premyslenia, bez autoregulácie, bez „vnútorných bŕzd“? Asi nie. Jedným z dôvodov je určite aj história.

Vieme o prenasledovaní, perzekvovaní a zabíjaní ľudí rôznych národnostných menšín len preto, že boli jej príslušníkmi. Vieme, ako to začalo. Nenávisť sa začala šíriť najprv plazivo, nenápadne. Až postupne prerástla do bezbrehej otvorenosti a psychopatie. Ľudia ju začali vsakovať do seba ako vzduch. Určite to bolo mnohým najprv čudné. Tie reči napríklad o Židoch, ich ponižovanie, nazeranie na nich ako na menejcenných ľudí. Mnohí z tých, ktorí boli obyčajní, jednoduchí, dovtedy počestní ľudia, vplyvom toho, že sa to šírilo všade okolo nich a stalo sa to bežnou súčasťou dní, to postupne začali brať akoby niečo normálne. A cieľ bol dosiahnutý... To je človek, to je sociálna psychológia, psychopatológia človeka. Z tej je potrebné vychádzať aj pri uvažovaní o hraniciach slobody vyjadrovania sa ľudí.

My ľudia sme ľahko manipulovateľní... falošným úsmevom, podaním ruky, potľapkaním po pleci, službičkami, falošnou ochotou a pomocou, a samozrejme... peniazmi. Každý má svoju osobnostnú výbavu- neviditeľnú, no existujúcu „kostru“ psychiky. Ovplyvňujú ju gény, výchova, vonkajšie vplyvy. Za bežných okolností tak aj niekto so slabšou osobnostnou a charakterovou výbavou môže „preplávať“ životom ako počestný človek, no keď zrazu príde nejaký podnet, spúšťač, skĺzne na šikmú plochu. Je pravdou, že osobnostne silných ľudí s pevným charakterom je menej než tých ostatných. Najmä história nám už ukázala dostatočné množstvo príkladov o ľahkej manipulovateľnosti, ovplyvniteľnosti ľudí. A nikdy to nedopadlo dobre...

Aj ja som mala kedysi inú predstavu o ľuďoch. Tá pôvodná bola, že človek je tvor rozumný, charakterný, stvorený ako dokonalá bytosť. No stačí stretnúť pár psychopatov a po prvotnom šoku sa človek postupne dostane „do obrazu.“ Koľko typov bezočivosti, bezohľadnosti, intrigánstva, falošného kresťanstva, zákernosti, závisti a žiarlivosti existuje, o tom asi nepíše ani „Kniha kníh“...

Ideálna predstava je, že sloboda slova má byť absolútna. Tak by to aj malo byť. Má to však jeden háčik. Je ním podstata človeka ako takého. Keď pochopíme, kto je človek, čo je samo osebe zrejme veľmi ťažké, náročné, viac si premyslíme, čo „vypustíme z úst.“ Prezieravosť povýšime nad slobodu slova. Keď pochopíme podstatu človeka, dôjde nám, že absolútnou byť nemôže.

Sloboda slova, vyjadrovania, hlasného rozmýšľania môže byť v niektorých prípadoch bez hraníc, napríklad vo vede a pod. V iných oblastiach má však jednoducho svoje hranice. A je potrebné rozlišovať, kde je možné ich posúvať, a kde pri snahe o ich prekročenie ihneď zdvihnúť varovný prst. Je potrebné poučiť sa z histórie, je správne poučiť sa zo skúseností druhých. Známe sú aj citáty viacerých slávnych osobností na adresu ľudí, a nie je ich málo...

„Čím viac spoznávam ľudí, tým mám radšej psy.“ brazílsky spisovateľ Jorge Amado

„Čím viac som poznával život ľudí, tým radšej som mal svojho psa.“ nemecký spisovateľ Johann Wolfgang von Goethe

Áno, vidíme to... ako je to v mnohých rómskych rodinách. Keď rodičia chodili len do základnej školy...„a tu sú,“ „tak prečo by zéeška nestačila aj ich deťom“... Veď to. Veľa mladých Rómov jednoducho nemá záujem po skončení základnej školy ísť na strednú školu, učilište, vyučiť sa v nejakom odbore, remesle. Nechápu význam vzdelávania. Neviem, či okrem rodín nezlyháva aj výchovné poradenstvo v niektorých školách, najmä v dedinách, kde „líšky dávajú dobrú noc.“ Pritom sú aj 2- ročné odbory pre chlapcov aj pre dievčatá, v ktorých sa môžu vyučiť. Nikto im nič nevysvetlí, nepovie. Nevedia povedať, čo ich zaujíma, neovládajú štátny jazyk. Nerozumiem, prečo mladí ľudia, ktorí nemajú mentálny postih, nemusia po základnej škole pokračovať ďalej v štúdiu na strednej škole? Myslím si, že by malo byť povinné po absolvovaní základnej školy ďalej sa vyučiť minimálne v nejakom 2- ročnom odbore. Keď vidím mladého 15- 16 ročného človeka v čase školského vyučovania len tak sa pretĺkať s energetickým drinkom v ruke, mám z toho zvláštny pocit. Kam to povedie? Mladí ľudia majú v sebe množstvo energie. Čo s ňou, keď ju nedajú do vzdelávania, do osobnostného rozvoja? Čo potom od nich čakáme...?

Alebo deti na rómskom sídlisku. Zo základnej školy z prvého stupňa idú hneď po skončení vyučovania domov. Nemajú družinu, kde by si napísali úlohy. No a doma sa im nikto nevenuje, úlohy s nimi nenapíše. Ako sa potom môžu niekde posúvať? Nerozumiem, prečo v škole pre rómske deti, neviem, či je to tak vo všetkých, nie sú poobedňajšie družiny s vychovávateľkami?

Stovky, tisícky mladých Rómov sú bez kvalifikácie. „Hodia sa“ na úrady práce, začnú poberať „sociálku.“ 20- 30 rokov sú v evidencii, mnohí takto prežijú doslova celý život. Toto nikomu neprekáža? Nezamestnanosť sa oficiálne znižuje, ale umelo. Je to efektívne riešenie?

Napríklad Gemer. Tu sa jednoducho nové závody nestavajú, /veď aj načo, však, keď nám nezamestnanosť tak pekne „umelo klesá“/, a zrejme nevadí, že investor sem ani „nezapľuje.“ Čo sa dalo, sa zruinovalo, čo malo šťastie, zachránilo sa. Ale čo ďalej? Kde sú závody, investori, pracovné možnosti, hoci len obyčajná výroba tehál alebo lepenie sáčkov...? Kde majú ľudia so základným vzdelaním vôbec pracovať?

Len kritizovať nestačí. To vieme všetci. Je potrebné prinášať aj nápady, konštruktívne návrhy, riešenia. Od pána Mazureka to zatiaľ chýba. Myslím si preto, že to, že bol zbavený poslaneckého mandátu, bolo správne. Zatiaľ sa nepoučil, alebo nechcel poučiť z historických faktov. No keď príde hoc ako obyčajný občan s nejakými civilizovanými riešeniami tzv. rómskej problematiky, keď prinesie konštruktívne návrhy, ako veci meniť k lepšiemu, nech o tom dá vedieť, aj prostredníctvom médií. Určite si jeho názor ľudia vypočujú a budú ho brať do úvahy.

Keď niekto v súčasnej dobe hovorí negatívne, nenávistné reči o nejakej národnostnej menšine, vzhľadom na históriu je potrebné ihneď zdvihnúť varovný prst a zakročiť. Nesmie sa čakať, kým sa to začne plazivo rozširovať a dostávať sa „pod kožu“ ľuďom, aj tým obyčajným, akože počestným. Je dobré poznať sociálnu psychológiu ľudí, no netreba ju zneužívať. Len kritizovať naozaj nestačí a vzhľadom na historické skúsenosti sa verejne vyjadrovať k čomukoľvek bez akejkoľvek sebaregulácie ani nesmie. Vieme, do čoho môže negativizmus prerásť a aké následky môže priniesť...

„Všetko zlé je na niečo dobré“... To „vyhodenie z parlamentu,“ navonok dotknutou osobou pociťované ako „krivda za prejavenie názoru,“ môže byť paradoxne šancou na osobnostný posun v pozitívnom zmysle. Verím, že to časom, na základe životných skúseností, pochopí aj pán Mazurek.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA PETRY PROCHÁZKOVEJ

Umierajúci chlapec márne prosí o pomoc. Putin Váňu nepočuje

Rodinu so vzácnym genetickým ochorením označili za zdravú. Aby ušerili.

Prieskum preferencií: OĽaNO stále rastie, Kiska predbehol PS/Spolu

Matovičovi výlet do Cannes zrejme pomohol. V najnovšom Focuse rástol najviac.


Už ste čítali?