Naša opatrovateľka v Rakúsku, slovenská babka spadnutá doma na zemi...

Autor: Andrea Vörösová | 8.3.2020 o 14:02 | (upravené 8.3.2020 o 16:17) Karma článku: 11,86 | Prečítané:  3621x

„Tak sa mi nechce ísť do toho Rakúska, ale musím,“ posťažovala sa pani svojej známej pri pokladni v obchode. „Prečo?, tá sa jej opýtala. „To cestovanie je únavné, a mám teraz takú zlostnú babku. Treba na ňu pevné nervy.“

„Aha, chápem,“ povie jej tá známa a dodá: „Tak sa drž, nech ti tam tie dva týždne rýchlo ubehnú.“ „Musím, čo mám robiť, potrebujem z niečoho žiť,“ dodá pani a o pár hodín už cestuje za babkou do Rakúska.

… Vyše 80- ročnej babke v jednej z obcí v Gemeri sa doma zrazu zakrúti hlava a spadne na zem. Tak, že sa nevie zodvihnúť. Doteraz ešte vládala, sama si navarila, potmolila sa v záhradke, obriadila sa. No keď už druhý deň babku nebolo vidno vyjsť z domu a ani z komína nevychádzal dym, susedovci zavolali rodine, ktorá býva v meste. Rodina tam hneď bežala. Babku našli v kuchyni na zemi nehybne ležať. Vnímala ich, no neodpovedala. Sanitka ju odviezla do nemocnice. Babka bola podchladená, dva dni nič nejedla, nepila. Ležala v nemocnici v kritickom stave. Dostala zápal pľúc a o pár dní tu už nebola.

Niektorí dôchodcovia strávia jeseň života v domovoch dôchodcov. No ani v tejto oblasti situácia nie je úplne v poriadku. Je známe, že mnohé domovy dôchodcov sú preplnené. Tí, ktorí by tam chceli prísť, sa musia zapísať do poradovníka a čakať. Vraj doslova „treba čakať na to, kým niekto zomrie a uvoľní sa tak miesto.“ Je toto v poriadku? Čo je to za sociálna služba, ktorej poskytnutie je podmienené tým, že niekto najprv musí zomrieť? Sociálna služba má byť predsa poskytnutá vtedy, keď ju človek potrebuje. Preto si celý život ľudia platia zdravotné a sociálne poistenie. Ak nie je možné poskytnúť sociálnu službu v primeranom čase, treba hľadať riešenia. Aj v podobe výstavby nových domovov dôchodcov, aj s využitím finančnej pomoci z Európskej únie.

Realitou je, že v niektorých domovoch sú dôchodcovia v neútulných obrovských izbách bez koberca s kovovými nemocničnými posteľami, ktoré doslova kričia... „tu je konečná“... Môžu im pritom zamestnanci vymyslieť akýkoľvek program na rozptýlenie. Nehovoriac o prípade falošného lekára a sestričky v jednom zo sociálnych zariadení na Slovensku, o ktorom sme sa pred istým časom mohli dozvedieť z médií. Ostáva veriť, že podobný bizar sa už, a to nielen na Slovensku, nezopakuje.

Koľko je na Slovensku babiek a dedkov, ktorí sú síce ešte samostatní a navonok ešte čiperní, no sú často krehkejší, než sa zdá. A hocikedy, a najmä v zime, sa môžu potknúť, môže im zakolísať tlak a spadnú tak, že kým príde pomoc, môže byť už neskoro. Aj oni, podobne ako dôchodcovia v Rakúsku, by potrebovali určitú pomoc. Aj keď do domova dôchodcov často ísť nechcú, doma by už sami byť nemali, aj keď si to nechcú pripustiť. Aspoň na dve-tri hodiny denne by už pri nich mala byť opatrovateľka. Lenže...

Aj moja známa chodila opatrovať do Rakúska. Po siedmich rokoch dvíhania starých ľudí však začala mať problémy s chrbticou a tak už do Rakúska prestala chodiť. Dala sa ako-tak do poriadku a opatrovateľku by ešte rada robila, no už len tu na Slovensku, v regióne, kde býva. V okresnom meste sú však miesta opatrovateliek obsadené. Opýtala sa v dedine kde býva, aj v okolitých obciach. Našla dvoch starých ľudí, ktorí by opatrovateľku aj potrebovali, no zo svojho nízkeho dôchodku na to nemajú dostatok financií. A obec vraj na tieto sociálne služby nemá peniaze. Toto počuť takmer v každej menšej obci. A tak je moja známa s viacročnou praxou opatrovateľky bez práce. A riešenie? Žiadne. Opatrovateľky sú, majú spravené opatrovateľské kurzy, no sú buď nezamestnané, alebo chodia pracovať do Rakúska.

Kto si chce či potrebuje zarobiť viac, nech ide opatrovať do zahraničia. No je množstvo opatrovateliek, ktorým práca v zahraničí nevyhovuje, chcú robiť svoju prácu, ale doma, vo svojom regióne. A stačila by im aj normálna výplata cca 500- 600 eur. Žiaľ, nie je im to umožnené. A tak sa mnohé naše ženy starajú o dôchodcov v cudzích krajinách, a naše babky a dedkovia dožívajú svoje životy často sami vo svojich domoch a bytoch, vydaní napospas osudu v zmysle... „nech sa stane božia vôľa“...

Človek by mal dožiť život dôstojne. Aký sme to však štát, keď sa chodíme starať o dôchodcov do zahraničia, no nedokážeme zabezpečiť primeranú starostlivosť pre slovenské babky a dedkov...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Miroslava Beblavého

Tajomná žena, z ktorej Matovič šalie

Ako Ficov kubánsky liek zostal v skladoch.

Cynická obluda

Kollár hľadí do budúcnosti

Že za skrátenie kolúznej väzby dnes bojuje Robert Fico, to je vcelku pochopiteľné, ale že aj Boris Kollár...


Už ste čítali?