Chrípka do tváre... v kriminálnom štáte

Autor: Andrea Vörösová | 16.1.2021 o 17:10 | Karma článku: 7,33 | Prečítané:  1905x

Keď ma pred pár rokmi bezohľadná kolegyňa opakovane nakazila chrípkou tak, že ju celú prechodila v práci, netušila som, a asi nikto, možno len vo Wu-chane, čo príde o dva roky...

To prechodenie chrípky vyzeralo asi tak, že kolegyňa /vysokoškolsky vzdelaná osoba s titulom PhDr./ mi kašľala a kýchala rovno do tváre, nedávala si ruku pred ústa, nebrala lieky a každú polhodinu chodila fajčiť...

Zrejme sa nenájde človek, ktorého by pandémia koronavírusu nejakým spôsobom neovplyvnila, či už zdravotne, pracovne atď. Všetky dôsledky, viditeľné, aj tie menej, ešte len ukáže čas. Snáď jediným pozitívom týchto lockdownových čias je, že vysniakanie sopľov z nosa priamo na ulicu už nie je takou bežnou záležitosťou, ako v časoch predcovidových. Správame sa trochu inak a skratku R-O-R, ktorá nám ešte pred rokom nič nehovorila, teraz poznáme všetci. Niektorí predpovedajú, že k štýlu života pred koronakrízou sa už ani nikdy nevrátime...

„Ruka v ruke“ s nečakaným „guľatým hosťom s pichliačmi“ nastala výrazná zmena aj na našej politickej scéne. Na rozdiel od Covidu to však bola zmena, ktorú sme mnohí očakávali. A poriadne dlho. Od moci boli odstavení ľudia, pre ktorých boli peniaze, ego a vlastný prospech viac ako dobro národa. Prácu politikov nebrali ako poslanie, ale ako výhodný biznis. Viacerí vysokopostavení ľudia, pre ktorých bola korupcia normálnou súčasťou ich života, určite netušili, že o nejaký ten rok už budú ochutnávať denné menu v inej „reštaurácii,“ než na akú boli dovtedy zvyknutí...

… V dolinách ľudia nemajú zamknuté brány. Majú tam srdcia čisté a vľúdne ako prúdy riek... spieva Karol Duchoň vo svojej piesni.

Slováci sú holubičí národ... počúvame z histórie.

Na Slovensku sa verbálne hlási ku kresťanstvu vyše 80 percent obyvateľov... čítame štatistiky.

Keď si toto prečíta niekto v zahraničí, povie si, že nechce žiť nikde inde ako práve na Slovensku. Veď to musí byť „raj na Zemi.“ Žiaľ, realitou je, že na správaní ľudí sa dané faktory veľmi neprejavujú a na ich morálku to má len malý vplyv.

A tak… Kedysi to bolo fašistické Slovensko, potom krajina s komunistickým režimom a so sovietskymi priateľmi na večné časy. Nemysleli sme si, že po takýchto režimoch môže prísť ešte nejaké ďalšie zlo... v podobe kriminálneho štátu. Pod rúškom demokracie. A vlády sociálnej demokracie... veď, ako inak.

Ako sa také niečo mohlo stať, po tom všetkom? Veď za našu slobodu a mier museli naši predkovia ťažko bojovať. A len nedávno, pred tridsiatimi rokmi, sme vybojovali aj demokraciu. Máme ju, no faktom je, že demokraticky žiť nedokážeme. Je naivné myslieť si, že keď skončí nejaký režim, zrazu sa zázrakom zmenia aj charaktery a povahy ľudí.

Navonok demokracia, v skutočnosti vláda oligarchov a „našich ľudí, dopĺňaná postkomunistickými eštébáckymi praktikami... či už v štátnych inštitúciách, či v kaviarňach v tom čase opozičných politikov... To bola ešte donedávna realita tejto krajiny. Korupcia bola všade, na najvyšších miestach súdov a polície, aj na zápase medzi Tisovcom a Čiernym Balogom...

Aj keď to už dlhú dobu vyzeralo, že dané veci sú na Slovensku „zabetónované“ a ľudia stratili vieru v slušnosť a v spravodlivosť, veci sa začali meniť.Vďaka pár odvážnym ľuďom.Vďaka takým ľudom akým bol nebohý Ján Kuciak. Vďaka takým ľuďom ako je Igor Matovič a ľudia podobnej „krvnej skupiny“. Je za tým mnoho ťažkej roboty a obrovská odvaha. Na korupciu a podvody poukazovali už vtedy, lenže... každý od nich pýtal dôkazy. Máte dôkazy?, znelo zakaždým posmešne z úst tých pri moci.. Na niečo dôkazy boli, no... „skutok sa nestal.“ „Naši ľudia.“ Na niečo dôkazy neboli, no mnohí rozumní a slušní ľudia tú špinu jasne cítili a vnímali. Z tých, ktorí na to poukazovali, robili tí pri moci šašov, krikľúňov. Až sa napokon stalo niečo, čo otriaslo aj tými, ktorí už len prežívali vo vlastných letargických bublinách. Bolo a je to stále hrozné. No je zvláštne, ako ľudia rýchlo zabúdajú. Ako sa nechajú „opiť rožkom,“ falošným úsmevom, uhladenou komunikáciou, či jamkami v lícach...

A tí, ktorí kričia, im prekážajú. Nazývajú ich krikľúňmi. Viacerí tak nazývajú aj Igora Matoviča. Človeka, ktorý išiel s kožou na trh aj vtedy, keď druhí sedeli doma v teplých papučiach pri televízore. Je jedným z tých, ktorí výraznou mierou prispeli k odstaveniu Smeru. I. Matovič sa na nič nehral predtým, a nehrá sa na nič ani teraz v premiérskom kresle. Mohol by hrať divadlo, ako to robili niektorí pred ním, no nemá na to povahu a nechce zo seba robiť to, čím nie je. Možno je až príliš autentický. Viacerí mu vyčítajú jeho zvýšenú emocionalitu. No možno práve ona bola tým hnacím motorom, ktorý priniesol výsledky.

Tak ako každý, aj on robí chyby. A kritika je namieste. Ale konštruktívna kritika. Ak ide niekomu o dobro veci, kritizuje konštruktívne, bez osočovania, nenávisti, zloby. Platí to samozrejme obojstranne, každý sa musí uvedomiť. No množstvo osočujúcej, nenávistnej kritiky na osobu premiéra len poukazuje na to, že tento človek svojimi postojmi a konaním siaha mnohým na otlaky, a len oni sami vedia, na aké. Korupcia, podvody, ego, biznis, stratená moc, je toho veľa...

Viacerým ľuďom prekáža, že premiér nemá spôsoby, že nevie uhladene komunikovať. Prečo si však niektorí ľudia myslia, že bojovníci proti korupcii a zločinu sú uhladené typy v bielej košeli s kravatou a s „dekoratívnymi“ rečami? S uhladenosťou by v takom marazme, aký sme tu mali 12 rokov, nikam nedošli. Presadiť zmeny dokázali práve vďaka svojmu krikľúnstvu. Neviem si predstaviť človeka, ktorý sa postaví mafii a korupcii, že bude dekoratívne a uhladene komunikovať. Kam by s tým došiel? Práve vďaka ľuďom, ktorí si nekladú servítku pred ústa, ktorí nechodia stále v oblekoch, ktorí sa nesprávajú dvojtvárne, sme teraz už niekde inde, než sme boli. Že je I. Matovič neuhladený? Radšej charakterný krikľúň ako uhladený podvodník. Čo sme mali z dekoratívnych politikov v oblekoch? Mnohí vedeli a dodnes vedia pekne rozprávať, no v pozadí ich pôsobivého vystupovania sa diali zločiny a postupne bol unesený právny štát.

Koľko ľudí nenávidí túto vládu. Pritom keď tu bola 12 rokov minulá vláda so všetkým, čo k nej patrilo, korupciu nevynímajúc, spokojne si „hrabali na svojom piesočku.“ No teraz sa na facebooku roztrhlo vrece s rôznymi videami, s nenávistnými statusmi na túto vládu, na I. Matoviča. Kde boli títo ľudia 12 rokov? Vtedy im nič nevadilo?

Ale... takí sme. Viacerým sú v politike sympatickejší práve tí dekoratéri. Vždy vedia všetko zakryť úsmevom a vycifrovanou komunikáciou. Nevadí, že klamú, nevadí, že zakrývajú špinavosti, hlavné je, že sú uhladení. Čudovali by sme sa, koľkým to stačí. A to je nebezpečné. Rýchlo zabúdame, relativizujeme veci, zľahčujeme situácie, nevážime si dobro a slušnosť. Nie je ešte celkom preskúmané, prečo niektorí ľudia, a je ich veľa, vnímajú svet inak, teda nie cez optiku morálky. Nie pre každého je dôležitá slušnosť, spravodlivosť. Nie každému prekáža korupcia. Sú ľudia, pre ktorých bude stále súčasťou ich životného štýlu, pre ktorých charakter, etika nikdy nebudú dôležité. A preto sa snažia pomery spred 12 rokov vrátiť naspäť. Spoločnosť je polarizovaná a bude sa to ešte stupňovať, veď snahy o resuscitáciu kriminálneho štátu sú zjavné a neprehliadnuteľné. A do toho ešte ten Covid.

Mysleli sme si, že boj so zlom skončil porážkou fašizmu. Žiaľ, nie je to tak. Aj keď žijeme v mieri, nežili sme v mieri so slušnosťou. Viacero vecí sa mení, no zďaleka ešte nie je vyhraté. Žijeme historickú dobu, s trpkou príchuťou Covidu. Je len na nás, či sa z toho poučíme...

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Miroslava Beblavého

Tajomná žena, z ktorej Matovič šalie

Ako Ficov kubánsky liek zostal v skladoch.

Cynická obluda

Kollár hľadí do budúcnosti

Že za skrátenie kolúznej väzby dnes bojuje Robert Fico, to je vcelku pochopiteľné, ale že aj Boris Kollár...


Už ste čítali?